16. Kapitola
,,Čo že to po nás chce?" Zdesene vypískne Henry. S nedôverom sa dívame na podivnú rastlinu. Vyzerá ako velká fialová guča chrchlov s vytŕčajúcimi chápadlami plnými ostňov a malinkatých dúhových guličiek. Máme to obrať. V tom by nebol až taký problém ale tá rastlina smrdí. Naozaj príšerne. Ako týždeň staré ponožky, žumpa a zombie spolu. Ten zápach rozkladajúceho sa mäsa nejde vydržať. A ONA EŠTE CHCE ABY SME TOMU OBERALI PLODY!!!!!
Znechutene hodím ďalšiu bobulku do košíka. Celé ruky a aj rukávy mám od tekutiny ktorá vystrekne po odtrhnutí plodu. Budem sa musieť okúpať. A to oblečenie spáliť.
Ozve sa výkrik. Obzriem sa. Niaky tlsťoch s červeno zlatou kravatou piští jak najatý a tancuje okolo svojej rastliny. Čochrí si oči. Asi mu to tam streklo. Začínam si myslieť že nosiť pásku cez oko je v tejto hodine nielen na efekt ale aj kvôli užitočnosti.
,,AU!!!" Zaskučí Henry. Celú dlaň má od krvi a plnú tŕňov. Nechcel by som. Vyzerá že tú rastlinu vyhodí do vzduchu. Objaví sa pri nás profesorka. Dá Henrymu zaucho. Vyvalene na ňu čumíme. ,,Ako si dovoluješ takto zraniť jednu z mojich rastliniek. Sú to milé, krehké a jemné stvorenia. Nikomu neubližujú a ty im spravíš toto! Taká pohroma! Tolko tŕňov. Chudinka malá." Začne svoju tyrádu a pri tom hladí rastlinu po chápadlách či čo to je.
,,Nemali ste byť blbý a použiť rukavice alebo kúzla." Zasičí mi do ucha sestrin hlas a hneď na to dostanem párom rukavíc po hlave. Obzriem sa. Jej a Maye sa darí skvele. Plnia už tretí košík. Samozrejme oberajú pomocou kúziel.
Profesorka nás KONEČNE po snáď sto rokoch čiastenia žalúdkov kvôli zraneniu jej milovanej predrahej rastliny pošle na ošetrovňu. Mám ísť s Henrym. Nechápem na čo mu bude garde ale čokolvek je lepšie ako ďalšie oberanie plodov.
Po blúdení keď sme asi päť alebo šesť krát zle zahli do slepej chodby sme našli ošetrovňu. Liečtelka, postaršia dáma v bielom, iba spráskla rukami a zalamentovala. Hneď Henryho posadila na jednu z postelí a začala mu vyťahovať tŕne.
Za doprovodu Henryho fňukania, aukania a stonania sa potulujem po ošetrovni. Je celá biela a pôsobí sterilným dojmom. Vo vzduchu sa vznáša ťažký dotieravý pach liečivých a dezinfekčných elixírov len slabo maskovaný čistiacimi kúzlamy s vôňou borovíc. Vonia to trocha ako smrdiaci stromček do auta. Divné.
Liečitelka, dozvedel som sa že sa volá madam Pomfreyová, dokončí Henryho ruku. Natrie mu ju niečím neidentifikovatelným a obviaže. ,,Chlapče," zacukajú mi kútiky úst. Henry je všetko možné ale určite nie je chlapček. ,,Na tú ruku si musíš dávať velký pozor. Nechytaj ju, nenamáčaj do vody ani nedávaj dole obväz. Príď za týždeň na kontrolu." Liečitelka začne odkladať veci. Sme na odchode. Naraz nás zastaví. ,,Ešte čosi. Tie tŕne vylučujú do tela špecialny jed. Za krátku dobu ťa to začne svrbieť. Nesmieš to škrábať. Čím viac to budeš škriabať a dotýkať sa toho tým viac to bude svrbieť až si zoškriabeš ruku až na kosť. Prajem príjemný deň." S úsmevom nám zaželá príjemný deň a vyhodí nás z ošetrovne. Pri odchode si ešte stihneme všimnúť niakeho ryšavého ako levituje na nosítkach toho ktorému tá šťava vytriskla do očí. Jeho hlava je fialová a napuchnutá. Vyzerá ako by mu mala každú chvílu vybuchnúť.