4. Kapitola
Storočie služby v skúšobnej dobe. Dnes začína skutočný život. Ideme na severnú hranicu. O mňa a Failona sa až príliš začal zaujímať jeden z kráľovských radcov tak sme sa všetci štyria dobrovoľne prihlásili do služby na hranici. Je to najsevernejšie a druhé najnebezpečnejšie miesto vo hvozde. Je to zlé a chladné miesto. Povráva sa, že horšie ako Dol Guldur. Pred rokmi sa tam usadili Vírie. Vírie sú podivné stvorenia. Sú to temné bytosti živiace sa výhradne elfskými vnútornosťami. Sú vysoký, štíhli a modrovlasý. Majú doslova bielu kožu a ich oči sú žiarivo oranžové. Nemajú bielko ani zreničku. Po smrti obživnú a dostanú hlad omnoho väčší ako predtým. Každá jedna ich mŕtvola sa preto musí spáliť ale najprv sa im musí odseknúť hlava. Preventívne. Dokážu sa sami regenerovať. Vyskytujú sa v menších skupinkách, ktoré sú nablízku jednej väčšej.
Myslím, že som nervóznejší ešte viac ako pred skúškami. Čaká nás cesta cez celý hvozd až do strážneho hradu Meletya. V spoločnom jazyku to značí mocný. Snáď to nebude niaka polorozpadlá barabizňa prelezená krysami. Zaujímalo by ma ako to tam vyzerá. Nikto z tých čo tam boli pred nami o tom nerozpráva. Okrem veliteľa a štyridsať člennej viac menej stálej posádky sa tam nikto neodváži prihlásiť dvakrát. Oni tam už boli šesťkrát. Dohromady šesť storočí služby. Nás čaká len jedno. Pokiaľ teda nebudeme dosť veľký šialenci na to aby sme sa prihlásili dvakrát.